Cirkev a postmoderný človek (C. Caffarra)

Sú tu dva znaky alebo symptómy duchovného stavu postmoderného človeka:

1. Demografická zima. : Európa je ľahostajná k budúcnosti. Táto ľahostajnosť sa jasne prejavuje klesajúcou pôrodnosťou. Priemerná španielska, talianska alebo nemecká žena bude mať počas svojho života iba 1,4 dieťaťa a miera pôrodnosti tejto populácie v produktívnom veku bude ďalej klesať. Prvým národom, ktorý utrpel demografický pokles, bolo Francúzsko, prvý národ, ktorý vybudoval spoločnosť bez Boha, slávneho laicité. Bola to čistá náhoda? (D. Goldman, Keď civilizácie umierajú). Niet nádeje a optimizmu do budúcnosti, preto niet ani vôle dávať život. Je toľko zahľadenia do seba, do prítomnosti, že niet času budovať budúcnosť. A prítomnosť riadia túžby.
2. Koncepcia morálneho svedomia. Podľa tradície a učenia Cirkvi svedomie je miestom, kde sa uskutočňuje pôvodné Božie zjavenie, miestom, kde Boh hovorí človeku svoje prvé slovo. Táto koncepcia sa stratila, stotožňovaním vedomia s vlastným názorom. Dnes mnohí hovoria podľa svojho svedomia, čo však často znamená «môj názor je…».

***

Pokúsil som sa odpovedať na otázku: kto je človek, ktorému má Cirkev ohlasovať evanjelium v západnej Európe? Je to človek plný túžob a bez nádeje.

***

Úskalia na ktorých sa rozbíja ohlasovanie evanjelia

1. Považovať a aj oddeliť náuku viery od pastoračného úsilia. Bez náuky viery sa Cirkev nestáva pastoračnou, ale svojvoľnou, otrokyňou ducha doby. Je potrebné vedieť, čo si myslíme o Bohu a o človekovi, lepšie, čo je pravda o Bohu a o človekovi.
2. Zabudnúť, že kľúč k interpretácii reality ako celku a najmä ľudských dejín nie je v samotných dejinách. Otázka pravdy nie je druhoradá.
3. Dávať primát praxi. To je marxistické pokušenie. pre kresťana základom všetkého je viera, nie skutky.
4. Redukovať kresťanstvo a jeho posolstvo na morálne povzbudenie. Toto vytvára nudné kresťanstvo, ktoré býva odmietané. Kresťanstvo je Boh, ktorý koná, zasahuje, prekvapuje
5. Mlčať o Božom súde a predkladať lacné milosrdenstvo. Takto sa často falošne ubezpečujeme, že Boh je s nami spokojný. Kríž sa stáva zbytočným ,kresťanstvo je niečo vlažné, a vlastne ani o nič až tak nejde: veď Boh nám odpustí. Tu však niečo chýba.

Čo predložiť post-modernému človekovi?

1. Jasné ohlasovanie kérygmy prepojené s liturgiou. Benedikt XVI. komentuje verš listu Solúnčanom: nezarmucujte sa ako ostatní, čo nemajú nádej“ (1 Sol 4, 13). Aj tu zaznieva ako rozlišovací prvok kresťanov skutočnosť, že majú budúcnosť: nie že by vedeli do podrobností, čo ich očakáva, no celkovo vedia, že ich život nekončí v prázdnote. Len ak je budúcnosť istá ako pozitívna skutočnosť, stáva sa znesiteľný aj život v prítomnosti. Môžeme teda povedať, že kresťanstvo nebolo len „radostnou zvesťou“ – oznámením dovtedy neznámych právd. V našom slovníku by sa mohlo povedať, že kresťanské posolstvo nebolo len informatívne, ale aj performatívne. To znamená, že evanjelium nie je len oznámením vecí, ktoré možno vedieť, ale vytvára skutočnosti, ktoré menia život. Temná brána času, budúcnosti, sa roztvorila dokorán. Kto má nádej, žije inak; bol mu darovaný nový život. (Benedikt XVI., Spe salvi, 2) Pápež František píše: To, čo sa komunikuje v Cirkvi, čo sa odovzdáva v jej živej Tradícii, je nové svetlo, ktoré sa rodí zo stretnutia so živým Bohom“. Ide teda o dar prítomnosti, ktorá mení život. A napokon: Na odovzdávanie tejto plnosti existuje špeciálny prostriedok… To znamená, že sviatosti sa slávia v liturgii (Evangeli gaudium, 40). Prežívanie liturgie však … ako sme však uskutočnili reformu liturgie?
2. Radikálna obnova pastorácie manželstva a rodiny. manželstvo je veľkým aktom nádeje a darom života, oslobodzuje človeka od tyranie dočasnosti. Prečo je to také dôležité? Obnova manželstva je základným predpokladom toho, aby ľudská osoba znovu nadobudla schopnosť dúfať.
3. Obnoviť kultúrne úsilie kresťanov. Cirkev nemôže odvrhnúť kultúru, to nikdy nerobila, až na malé výnimky. Nesmie tu byť Cirkev nevedomá, nezaujímajúca sa o svet a jeho kultúru, nesmie zostať neschopná odpovedať na veľké otázky ľudstva. Viera, ktorá nevytvára kultúru, je to vyhýbavá viera, ktorá sa poddáva únave zo života. A je to tiež bezvýznamná viera. Jeden z najväčších duchov minulého storočia, Svätý Otec Benedikt XVI., nám ponúkol Magnu chartu vzťahu medzi vierou a kultúrou vo svojom príhovore na Collège des Bernardines v Paríži (17).