Spracované podľa B. Forte, Le trasformazioni del post-moderno e la sfida educativa, NPG – Vasto, Ai docenti delle Scuole Superiori, 4 Maggio 2017. B. Forte je známy taliansky teológ, od roku 2004 je biskupom diecézy Chieti-Vasto.
Otázka o výchove v postmodernej situácii položená rozhodujúcim spôsobom znie: ako a k čomu vychovávať tých, ktorí sa majú čoskoro stať protagonistami dejín?
Stačí ich len oddať slabému mysleniu, aby sa uchránili príliš si nárokujúcemu všetko obsahujúcemu projektu emacipovaného rozumu, ktorý si trúfal poznávať totalitu celého systému? Vzhľadom na neistotu postmoderného myslenia stačí sa zrieknuť úsilia povedať všetko alebo všetko vysvetliť, alebo naopak, odovzdáme im nutnosť mlčať a tak upadnúť do bezvýznamnosti?
Zaiste, od tých, ktorí vychovávajú, treba žiadať, aby znepokojovali prítomnosť, odsudzovali jej všetko zahŕňajúce modly, ale aj jej beznádejné pády do negatívneho. V tomto zmysle sa od pedagógov postmodernej doby žiada, aby si nadobudli postoj počúvajúcich bez pokušenia všetko úplne predstaviť a vlastniť, aby otvorili chodníky slobody a zapálili vášeň pre pravdu. Preto sa od nich žiada, aby sa dali do výchovy bez toho, aby páchali násilie na slobode, tým, že budú presviedčať skúškou sily. F. Rosenzweig vo svojom najslávnejšom diele takto vyjadruje Božiu záľubu v slobode človeka: Rabínska legenda hovorí o rieke vo vzdialených krajinách, rieke tak zbožnej, že prestala tiecť v sobotu. Ak by táto rieka pretekala Frankfurtom namiesto Mohanu, nepochybne by všetci frankfurtskí Židia úzkostlivo dodržiavali sobotu. Ale Boh takéto znamenia nekoná. Je zjavne zdesený nevyhnutným dôsledkom: že v takom prípade by sa tí najmenej slobodní, ustráchaní a malicherní stali „najzbožnejšími“. A ako vieme, Boh chce pre seba iba slobodných ľudí.
***
Skutočnosť sveta bez Boha, v ktorom sa často nachádzame, je azda len ovocím tohto Boha bez sveta, ktorý je taký pre mnohých, ktorým by sme ho chceli ponúknuť, a ktorí hovoria úplne odlišným jazykom než je ten náš.
***
Úvaha o kresťanskej výchove v post-modernej dobe na podklade state o emauzských učeníkoch. Pre výchovu v post-modernej situácii môže byť veľkým svetlom scéna emauzských učeníkov: umožňuje nám pochopiť predovšetkým to, že výchova je cesta: neuskutočňuje sa v medziach výlučného a upokojujúceho vzťahu, o ktorom sa rozhodlo raz a navždy, ale je postavená do rizika a zložitosti toho, že človek môže prejsť od nostalgie k nádeji, čo je práve obsahom cesty z Jeruzalema do Emauz, ktorú prešli dvaja učeníci spolu s tajomný Pocestným. Táto stať nám ponúka všimnúť si dve podmienky výchovy: osobný vzťah a darovanie času (byť ochotný ísť s niekým kus cesty)
Je potrebné znovu objaviť ľudskú vládu nad časom, aby sme sa vrátili k tomu, že poskytneme čas osobe a požiadavkám jej integrálneho rozvoja. Vzhľadom na túto naliehavosť je pochopiteľné, že prvá a rozhodujúca podmienka výchovného procesu sa týka práve darovania času: je potrebné mať čas pre druhého a dať mu čas, sprevádzať ho v trvaní s vernosťou, žiť s vytrvalosťou nezištnosť daru vlastného času. Tí, ktorí sa ponáhľajú alebo nie sú pripravení počúvať a trpezlivo sprevádzať cestu druhých, nikdy nebudú vychovávateľmi. Na ceste do Emauz mohol Ježiš okamžite zjaviť svoje tajomstvo: ak tak neurobil, bolo to preto, lebo vedel, že obaja učeníci potrebujú čas, aby pochopili, čo im zjaví. Ako v každom vzťahu založenom na láske, aj vo výchovnom vzťahu je dar času najvierohodnejším znakom zapojenia sa do služby dobru druhého. Ako poznamenal Karl Barth, charakteristikou biblického Boha je, že je „Bohom, ktorý má čas na ľudí“ jednoducho preto, že ich miluje!
Druhou, rozhodujúcou podmienkou pre uskutočnenie efektívneho vzdelávacieho procesu je osobný medziľudský vzťah: ak je pravda, čo povedal Romano Guardini, že iba život vie roznietiť život, cestu výchovy možno realizovať iba v rámci živého, horiaceho vzťahu medzi zúčastnenými ľuďmi. Dnes, v postmodernej dobe, sa medziľudské vzťahy sú často oslabené: silná kultúra ideológie moderných čias sa rozpadla a premenila na dav samoty, v ktorom je relevantný nedostatok spoločných horizontov, nedostatok veľkých nádejí, a to všetko ohýba jednotlivca do uzavretého sveta jeho súkromného života. Cez túto stať môžeme porozumieť ako je pre výchovný proces významné spoločné kráčanie. Predtým než by pedagóg bol pre druhých, musí byť s druhými.
Výchova sa uskutočňuje prostredníctvom vzťahu počúvania, zdieľania a dialógu: je preukázané, že autoritárska výchova, ktorá popiera hodnotu dialógu a počúvania druhého, je neúspešná.
Rovnako by však bolo nesprávne myslieť si, že vzdelanie možno dosiahnuť len medzi rovesníkmi: rovnostárstvo vo vzdelávaní spôsobilo katastrofy. Dialóg neznamená splošťovanie rozdielov: človek nemiluje druhých, ak nie je sám sebou, a tiež akceptuje nevyhnutný rozdiel od nich. Aj v oblasti vzdelávania je preto naliehavé dosiahnuť to priateľstvo rozdielnych (o. Tonino Bello), ktorého výrečným príkladom je tajomný Pocestný na ceste do Emauz: priblíži sa, sprevádza cestu dvoch, počúva a napokon mení ich spôsob videnia.
Stručne povedané, nejde o vyučovanie za katedrou, ale o odovzdávanie zmyslu a krásy života s výrečnosťou samotného života: Dnešný svet, povedal Pavol VI., ochotnejšie počúva svedkov ako učiteľov a keď počúva učiteľov, robí to preto, lebo sú aj svedkami (porov. Evangelii Nuntiandi, 41). Kto vychováva, musí byť blížnym: svetlo života sa prenáša vo vzájomnosti medzi nimi, v trpezlivosti prijať časy druhého a podnecovať jeho rozhodnutia. Ako John Henry Newman rád hovorieval cor ad cor loquitur, je to srdce, ktoré hovorí k srdcu. Sprevádzať znamená predvídať a prijímať druhého do lásky: Nulla maior est ad amorem invitatio quam praevenire amando, napísal svätý Augustín svojmu priateľovi, ktorý sa ho pýtal, ako vychovávať ťažké deti svojej doby (De catechizandis rudibus, 4): Niet väčšieho pozvania k láske, ako tomu predchádzať láskou.
Ten, kto vychováva, musí najprv milovať a bez únavy, inak nebude vychovávať vôbec. Aby mohol vychovávateľ sprevádzať druhého, musí ukázať, že si ho váži, musí si ho vážiť, pretože tí, ktorí potrebujú byť vychovávaní, potrebujú predovšetkým dôveru, ten cit lásky, ktorý im tiež umožní nechať sa napraviť a napomenúť. Iba láska, vierohodne dosvedčená pozornosťou a oddanosťou druhému, je život, ktorý plodí život.
Pre výchovu je dôležitá pamäť a proroctvo. Postmoderní ľudia sú bez pamäte, bez vzťahu k minulosti. Bez pamäte však niet identity a bez identity niet proroctva!
Ježiš učeníkom pripomína minulosť: od Mojžiša až po svoje nedávne utrpenie. Pripomína im, čo sa odohralo a odhaľuje im význam toho, čo sa stalo. Ježiš sprostredkuje živú spomienku, ktorá premieňa vnútro človeka, nie len suchý sumár faktov. Srdcia učeníkov začínajú horieť.
Z tohto vnútorného oživenia sa rodí nádej do budúcnosti a proroctvo – zrazu sa pred nedávno skleslými učeníkmi otvorí nová budúcnosť, nový horizont, majú chuť vrátiť sa do Jeruzalema, necítia únavu, stávajú sa nositelia svedectva, ktoré si nemôžu/nevedia držať len pre seba.
Výchova dosiahla svoj cieľ, keď ten, kto ju dostal, je schopný vyžarovať dar, ktorý ho naplnil a zmenil:
To, čo potrebujeme v tomto historickom okamihu, povedal kardinál Ratzinger niekoľko dní pred svojím zvolením za Petrovho nástupcu, keď hovoril v Subiacu 1. apríla 2005, sú ľudia, ktorí prostredníctvom osvietenej viery robia Boha dôveryhodným v tomto svete… Ľudia, ktorí upierajú svoj pohľad priamo na Boha a učia sa odtiaľ pravej ľudskosti, ľudia, ktorých intelekt je osvietený Božím svetlom a ktorým Boh otvára svoje srdce… Iba skrze ľudí, ktorých sa Boh dotkol, sa Boh môže vrátiť k ľuďom.
Vychovávať, skrátka, neznamená dávať, ale zapaľovať život darom života, dávajúc vznik cestám slobody, zmysluplnej a plnej existencie, vloženej do služby pravde, ktorá jediná nás robí slobodnými. Vychovávateľ je buď svedkom dôveryhodnej, nákazlivej nádeje na pravdu a na premenu v lásku, alebo vychovávateľom nie je.
Biblická ikona Emauz nám teda umožňuje opísať proces výchovy: vychovávať znamená sprevádzať druhého od smútku a straty zmyslu k radosti zo zmysluplného života, uvádzajúc ho do pokladu jeho srdca a srdca Cirkvi, robiac ho účastným na ňom prostredníctvom všadeprítomnej sily lásky. Tí, ktorí chcú byť vychovávateľmi, musia byť schopní opakovať s apoštolom Pavlom tieto slová, ktoré sú autentickým výchovným projektom: Nechceme byť pánmi nad vašou vierou; ale my sme spolupracovníkmi na vašej radosti (2 Kor 1, 24).
Všetci musíme skúmať Ježišov štýl výchovy, ktorý možno zbadať z jeho vzťahu s učeníkmi na ceste do Emauz, pýtať sa, či a do akej miery naše úsilie v službe výchovy pozostáva zo spoločenstva, spomienky a proroctva. Veľmi často sa nám bude zdať, že prehrávame, ale utešuje nás skutočnosť, že nie sme sami. Boh, ktorý vychovával svoj ľud v dejinách spásy, nás naďalej vychováva a vychováva aj v tejto postmodernej dobe: Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten vás naučí všetkému a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal (Jn 14, 26). Nevzdávajme sa preto výchovy bez ohľadu na akúkoľvek mieru zodpovednosti nesieme. A dôverujeme božskému Učiteľovi.
Na záver týchto úvah by som sa naňho chcel obrátiť na Neho, aby som mu s jednoduchosťou a dôverou povedal v mene všetkých, ktorí chcú zostať verní výzve výchovy a žiť ju: Pane Ježišu, ty si sa stal spoločníkom na ceste učeníkov so smutným srdcom, ktorí sa vydali z Božieho mesta do tmy noci. Rozpálil si im srdcia a otvoril si ich pre svoje tajomstvo. Vošiel si s nimi do domu, pri stole si lámal chlieb a umožnil si im, aby sa im otvorili oči a spoznali Ťa. Potom si sa im stratil z očí, aby oni, ktorých si sa dotkol mohli vyjsť do ulíc sveta a priniesť všetkým oslobodzujúce oznámenie o radosti, ktorú si im dal. Daj, aby sme aj my rozpoznali, že si prítomný po našom boku a sprevádzaš nás na našich cestách. Osvieť nás a udeľ nám, aby sme postupne osvecovali druhých, počnúc tými, ktorých nám zvlášť zveruješ, aby sme aj my mohli byť spoločníkmi na ich ceste, ako si to urobil ty s nami, aby sme s nimi pamätali na zázraky spásy a dali ich srdciam horieť, ako si dal, aby horelo naše, aby sme ťa nasledovali v slobode a radosti a prinášali všetkým ohlasovanie tvojej krásy, s darom tvojej lásky, ktorá vždy zvíťazí nad smrťou. Amen. Aleluja.